Tento film som si pozrel výlučne kvôli jednému zostrihu. Po jeho zhliadnutí som si myslel, že pôjde o psychologický typ filmu. Teraz, keď som ho dopozeral, musím povedať, že som ho celkom nepochopil. Nehovorím, že je zlý; mal som naň vysoké očakávania, ale nedokázal naplniť všetko, v čo som dúfal. Napriek tomu bolo to, čo ponúkol, fajn. Najviac sa mi na tomto filme páčila kinematografia, najmä zábery so zoomom. Celkovo ho pre mňa radím do kategórie „dobrý“. Možno je to tým, že som mal naň také vysoké očakávania, ale je to tak, ako to je.

Amélie (Audrey Tautou) mala vďaka svojmu otcovi výchovu ako dievča v bubline, a preto v dospelosti nie je príliš zbehlá v interakcii so skutočnými ľuďmi. Väčšinu času skutočne trávi vo svojom vlastnom svete fantázie, keď si nájde prácu v parížskej kaviarni a začne vnímať niečo zo skutočných ľudí v skutočnom svete. Vo svojom byte objaví niečo, čo tam zanechal predchádzajúci nájomník, a tak sa rozhodne, že mu to vráti. Jeho radosť z tohto činu ju inšpiruje k tomu, aby pomáhala ostatným, a tak sa teraz niekedy vážne a inokedy šibalsky púšťa do riešenia problémov niektorých členov svojej rodiny a svojich nových známych. To jej (aj nám) prináša nespočetné množstvo scenárov od duchov, hypochondrov až po obľúbeného záhradného trpaslíka jej otca, ale zároveň to ukazuje jej vlastnú potrebu, aby sa v jej živote stalo niečo naplňujúce. Práve tu by mohol prísť na rad šarmantný Nino (Mathieu Kassovitz), ak by v sebe našla odvahu opustiť svoju psychologicky pozlátenú klietku. Na Tautouovej som našiel niečo pútavo premenlivé, čo mi dosť pripomínalo Audrey Hepburn. Jej oči a úsmev pomáhajú stvárniť postavu s obrovskou štedrosťou ducha a vďaka silnému hereckému obsadeniu, ktoré udržiava zábavný tón, film popri tom prináša aj niekoľko dôležitých postrehov. Vyzerá dobre, znie dobre a považujem ho za pozoruhodne neprecitlivený, pretože nám pripomína, že trocha láskavosti a dôvery môže znamenať veľa.