David Kross je v tomto príbehu o mladom chlapcovi („Michaelovi“), ktorý stretne „Hannu“ (Kate Winslet), keď sa pred búrkou schová v jej dverách, skutočne presvedčivý. V pomerne krátkom čase sa tento pätnásťročný chlapec stáva jej milencom; ona ho na oplátku núti, aby jej čítal. Čoskoro je do nej pobláznený a zdrvený, keď jedného dňa príde k jej bytu a zistí, že je preč. O tridsať rokov neskôr preberá rozprávanie jej príbehu on – teraz už Ralph Fiennes – a my zisťujeme, že bola súdená za to, že bola obzvlášť krutou dozorkyňou v nacistickom koncentračnom tábore, za čo bola odsúdená na doživotie. Počas celého jej väznenia si naďalej dopisovali – on jej posielal nahrávky, aby jej pomohol naučiť sa čítať… Stephen Daldry tu podľa mňa vytvoril jemné majstrovské dielo. Winslet je vo forme, keď sa príbeh mení z mladíkovej sexuálnej fantázie na oveľa temnejšiu a hrôzostrašnejšiu druhú časť. Na hereckom výkone Kate Winslet je niečo znepokojivo prirodzené; od hravej a štedrej – hoci temperamentnej – milenky pre tohto naivného mladého chlapca až po odpornú a vyslovene neľútostnú, takmer bojovnú ženu na súdnom procese. Napriek tomu sa Daldrymu podarilo vzbudiť pre ňu aspoň štipku sympatií. Bola od prírody zlá, alebo len vnútorne slabá – či oboje? Túžila po náklonnosti rovnako ako mladý „Michael“, keď sa stretli? Jeho príbeh je príbehom citovej vyprahnutosti počas vyrastania vo veľkej rodine, kde bol jeho vzťah s otcom vzdialený. […]

Tento film som po tých krásnych milostných scénach nevypol len preto, že sa naň so mnou pozerali ďalší dvaja ľudia. Už len samotný fakt, že „Nemci“ hovorili po anglicky, úplne zničil moju schopnosť „pozastaviť nedôveru“. Tento film je hrozným spracovaním oceňovanej nemeckej knihy z rúk Britov. Možno by tento film mal natočiť len niekto z radov Nachgeborenen (ak použijem význam, aký dal Bertolt Brecht nemeckým povojnovým generáciám po holokauste). Dve hviezdičky sú za Winsletovú a Krossa. Zvyšok stojí za nič.