Cyberpunk: Edgerunners bol smutný, ale myslím si, že práve to robí žáner kyberpunku tým, čím je. Nie je to ani tak varovný príbeh, ako skôr pravdivé rozprávanie o našom blízkom vzťahu k technológiám a kapitalizmu. Je to skvelý príklad toho, čím môže byť anime v súčasnosti mimo svojich zlatých 90. rokov. Myslím, že je zrejmé, že obsahuje obvyklé anime klišé, ale nechýba mu hĺbka. Považujem za najdôležitejšie to, ako anime vykresľuje podstatu kyberpunku: nie je to o tom, že „zlí ľudia budú zlí“, ale o tom, že kapitalizmus bude naďalej nútiť nižšiu triedu do zlých situácií. Hlavná postava nie je beloch (ani najbledšia osoba v seriáli), hlavná postava nie je vyvolený a to najdôležitejšie je zobrazenie závislosti ako dôsledku traumy. Bohužiaľ som videl človeka, ktorý sa dobre vyzná v technológiách a technickom expresionizme, ako tieto prvky prehliadol (možno kvôli kultúrnym rozdielom), a tiež si myslím, že nemôžete viniť ľudí za to, že vnímajú len povrchné veci, ak ich do svojho diela vložíte, ale práve spomenuté skryté významy urobili tento seriál pre mňa výnimočným.

Zápletka, postavy aj dialógy sú také otrepané. Okrem toho je v priebehu akčných scén príliš veľa nekonzistentnosti a svojvôle.