Bruno Ganz je vo vrcholnej forme v tejto charakternej štúdii túžby – fyzickej aj duchovnej. Je „Danielom“, anjelom neviditeľným pre všetkých okrem svojho druhu (a nevinnosti detí), ktorý sa ocitá so svojím kolegom „Cassielom“ (Otto Sander) pri dohľade nad Berlínom na konci druhej svetovej vojny. Netreba dodávať, že núdza o tých, ktorí si vyžadujú ich súcit, neexistuje, a oni robia, čo môžu, aby pomohli zmierniť ťažkosti, ktorým čelia zúfalí a trpiaci. Keď však narazí na cirkusovú akrobatku „Marion“ (Solveig Dommartin), „Daniel“ začne pochybovať. Celý jeho raison d’être sa začína otriasať, keď si uvedomí, že byť smrteľným a ľudským má svoje výhody a že byť zamilovaný je pravdepodobne tou najväčšou z nich. Až do tohto momentu bol jeho život nehmatateľný a on sa rozhodne, že sa to musí zmeniť. Je to však riskantné… Neexistujú žiadne záruky! Film má pomalšie tempo, takže nečakajte, že sa toho veľa udeje rýchlo. Je to však veľmi silný príbeh o uvedomovaní si priorít a vyrovnávaní sa s démonmi – niektorými zjavnejšími než inými – vyrozprávaný postupne sa stupňujúcim, pôsobivým a emocionálne nabitým spôsobom. Nie je ani v najmenšom sentimentálny, ale rovnako ako anjeli pozorujú svoje subjekty, Wim Wenders nás pozýva urobiť to isté s nimi – a je prekvapivo účinné sledovať to, keďže niektoré z otázok a výziev, ktorým čelí, by sa dali ľahko aplikovať aj na divákov v hľadisku. Monochromatická kamera je taktiež pozoruhodná. […]

**Esej o ospalosti.** Keď som sa rozhodol pozrieť si tento film, urobil som tak z troch dôvodov: prvým je účasť Bruna Ganza, nemeckého herca, ktorého si vážim a ktorého som si obľúbil po tom, čo som videl jeho vynikajúce výkony v iných filmoch, ako napríklad „Pád tretej ríše“; druhým je obrovské uznanie, ktorému sa tento film teší u veľkého množstva významných kritikov a odborníkov; tretím je skutočnosť, že je to prvý západonemecký film, aký som kedy videl (pokiaľ viem a som si toho vedomý). Scenár však nemohol byť bezchutnejší, než akým sa napokon ukázal byť: film sa začína potulkami a blúdením dvoch anjelov ulicami a miestami Západného Berlína, pričom pozorujú každodenný život ľudí. Damiel a Cassiel sa každý svojím spôsobom zaujímajú o ľudské bytosti. Nikto ich nevidí, okrem detí a jedného jednotlivca, ktorému sa podarí s nimi hovoriť, a jeden z nich sa napokon po tom, čo sa zamiluje do cirkusovej akrobatky, rozhodne stať človekom a žiť smrteľný život na Zemi. V skutočnosti nie je núdza o televízne či literárne námety o anjeloch, ktorí sa zamilujú do ľudí alebo sa z iných dôvodov vzdajú svojho anjelského života a stanú sa ľuďmi. Zdá sa, že medzi nami existuje túžba humanizovať tieto stvorenia. V nadväznosti na to všetko film predkladá sériu filozofických a metafyzických úvah, ktoré budú skutočne zaujímať len filozofov, teológov alebo spisovateľov všeobecne. Wim […]