Dobrý životopisný film o jednej z najväčších amerických maliarok 20. storočia. Nie som veľký znalec mexického maliarstva, ale nemyslím si, že hovorím kacírstvo, ak považujem Fridu Kahlo za najmedzinárodnejšiu a najznámejšiu umelkyňu v krajine, za najvýznamnejšiu z mexických maliarov. Považovali ju za surrealistku, ale ona s tým v skutočnosti nesúhlasila, pretože nemaľovala sny. Vlastne s umelkyňou súhlasím: to, čo nám zanechala na silných a dramatických plátnach, je portrét jej života, toho, čo prežila, cítila a videla. Kahlenej obrazy vyzerajú jednoducho. Nebola akademička, ktorá by vyšla z veľmi drahej a elegantnej školy. Maľovala s citom, umením, ktoré bolo jej vlastné, nebola to kópia iných, ani pokus nasledovať nejakú školu či majstra. Maľovala s jednoduchosťou, emóciami a drámou, v štýle, ktorý môžeme nazvať „naivným“. Bola vydatá, vo veľmi búrlivom vzťahu, za maliara Diega Riveru, ale on, hoci je technicky dokonalejší, nie je taký dobrý ako ona, pretože mu chýba emócia a úprimnosť, ktorú nahradil politickým aktivizmom. V skutočnosti to, čo sa mi na Riverovom umení nepáči, je neustále ospravedlňovanie komunistických myšlienok. Umenie a propaganda sú odlišné veci, hoci sa dajú zladiť. Film, ktorý veľmi elegantne a kompetentne režírovala Julie Taymor, nás pozýva spoznať život umelkyne od jej mladosti až po smrť. Začína sa krátko predtým, ako utrpí nehodu, ktorá ju oslabí na zvyšok […]