Jedného dňa by to mohol byť jeden z tých filmov, ktoré sú „také zlé, až sú dobré“. Je to remake klasického filmu o mužoch v bezvýchodiskovej situácii, keď ich malé lietadlo havaruje v púšti. Nádej sa vráti, keď jeden z mužov prezradí, že dokáže postaviť lietadlo, a ostatní mu uveria. V takomto príbehu tvoria podzápletky a vedľajšie príbehy jadro deja. Tu sú však podzápletky a vedľajšie príbehy karikatúrne a vykonštruované. Postavy sú úplne bez motivácie. Človek takmer vidí, ako sa herci trápia tým, že sú súčasťou tak príšerne napísaného príbehu. V skutočnosti sa človek až pýta, či to nebolo napísané s cieľom, aby to raz bol film, ktorý je „taký zlý, až je dobrý“. Nie som si istý. Tento film nemá naozaj žiadne čaro, žiadnu inšpiráciu, žiadnu motiváciu, a to môže byť príliš zlé aj na to, aby sa dostal do zoznamu filmov, ktoré sú „také zlé, až sú dobré“.

Myslím si, že ak máme byť k tomuto prerozprávaniu príbehu spravodliví, snaží sa byť odlišné od verzie z roku 1965. Zmenili dejisko, aktualizovali dialógy a do určitej miery mu to dáva šancu na úspech. Lietadlo sa dostane do piesočnej búrky nad púšťou Gobi a zrúti sa. Je na preživších, aby vymysleli plán, kým sa minie voda. Žiaľ, okrem snahy Giovanniho Ribisiho v úlohe konštruktéra „Elliotta“ (a to aj preto, že sa občas podobá na Hardyho Krugera), sú herecké výkony dosť žalostné. Dennisa Quaida treba pochváliť za to, že prijal rolu Jimmyho Stewarta – to nikdy nemalo byť ľahké, ale jednoducho nemá potrebnú charizmu. Zvyšok hereckého obsadenia tvorí nevýrazná skupina a réžia Johna Moora robí len málo pre to, aby sprostredkovala akýkoľvek pocit ohrozenia alebo zúfalstva, keď sa ich situácia zhoršuje a ich osobné vzťahy sú čoraz napätejšie. Vyzerá to celkom dobre, ale nakoniec to pôsobí len o niečo lepšie ako priemerný televízny film, pri ktorom som pochyboval o jeho opodstatnenosti.