Gladiátor je môj najobľúbenejší film všetkých čias. Je to epické veľdielo v mnohých ohľadoch a skutočne vysvetľuje, prečo ma Gladiátor aj napriek mnohým zhliadnutiam stále fascinuje svojimi pôsobivými obrazmi a mnohými ďalšími kľúčovými aspektmi, vďaka ktorým získal päť cien Akadémie. Tento film je veľmi dobre napísaný, má skvelé herecké obsadenie, prvotriedne herecké výkony (najmä Russell Crowe a Joaquin Phoenix), ohromujúcu kameru a rozhodne silnú postavu Maxima (veľkolepo stvárneného Russellom Crowom), ktorého život, boj, sklamanie a hnev skutočne dojímajú divákov, akoby sa na neho sústredila pozornosť celého sveta. Gladiátor nie je historický film, pretože dejiny starovekej Rímskej ríše použil len ako časové zasadenie. Všetky ostatné aspekty, menovite tie nádherné zábery, skvelý príbeh/dej, fantastická kamera, živo sýte farby, detailná produkčná výprava a digitálne spracovanie obrazu (ktoré úspešne obnovilo ohromujúcu krásu starovekej Rímskej ríše), fungujú naozaj dobre a robia 170-minútovú stopáž rozhodne hodnotnou. Vizuál veľkej bitky v prvých 15 minútach si skutočne získal moje srdce. Tie hrôzostrašné obrazy, krv a násilie sú príliš krásne na to, aby som ich opustil. Všetko v tomto filme pôsobí dokonale vyvážene, režisér Ridley Scott si skutočne dobre urobil domácu úlohu pri predefinovaní a oživení veľkých bojových sekvencií, ktoré boli kedysi považované za majstrovské diela zo Spartaka a Ben Hura. Na záver, ešte raz, by som […]

Hovorili, že si obor. Hovorili, že dokážeš rozdrviť mužovi lebku jednou rukou. Gladiátor Ridleyho Scotta nie je dokonalý film, myslím si, že aj tí najskalnejší fanúšikovia, ku ktorým sa pevne radím, to v hĺbke duše vedia. No rovnako ako Commodus vo filme rád poukazuje na to, že on sám má iné cnosti, ktoré stoja za to, tak je na tom aj film Gladiátor. V skutočnosti ich má dosť na to, aby sa stal večným favoritom fanúšikov žánru a zaslúžil si ocenenia Akadémie, ktoré získal. Z hľadiska rozprávania je zápletka a dejový oblúk vrcholom jednoduchosti, čomu sa Scott a Russell Crowe nikdy nevyhýbali. Pokiaľ viem, nikdy sa nepopieral ani dlh, ktorý má Gladiátor voči veľkofilmu Anthonyho Manna z roku 1964 Pád Rímskej ríše. Niektorých ľudí to zrejme veľmi dráždi, čo je zvláštne, pretože tvorcovia Gladiátora sa nestavali do pozície, že by hrdo vyhlasovali, aký je ich film jedinečný; to, čo urobili, bolo, že oživili stagnujúci filmový žáner pre novú generáciu divákov. A sakra to fungovalo, vplyv a záujem o všetko rímske alebo historicky dobrodružné vo filme, ktorý nasledoval po úspechu Gladiátora, je viditeľný pre každého. To, čo robíme v živote, sa ozýva vo večnosti. Takže žiadna originalita v príbehu. Hoci niektoré CGI efekty sotva patria do „prvej triedy“ a v radoch vedľajších postáv vidieť trochu prehnaného herectva, keďže niektorí členovia obsadenia majú problém pochopiť vyžadované dobové zasadenie, spôsob, akým dokáže Gladiátor vyvolať v emocionálne zainteresovanom divákovi pocit […]