Je to kino, Jim, ale nie také, aké poznáme. Takže je to tu, to, čo sa v mysli Jamesa Camerona rodilo vyše 12 rokov, konečne koncom roka 2009 dorazilo na strieborné plátno. Avatar, vyrobený za miliardy, zarobil celosvetovo bilióny – a to ešte predtým, než sa do rovnice započítal zhon okolo predaja DVD/BLU-RAY. Film a celé jeho technické čarodejníctvo je jednoducho gigantickým kusom filmovej histórie. Uvedený v 2D a 3D, a pravdepodobne aj v nejakom inom formáte, na ktorý zabúdam, Cameron a jeho tím využili každý pokročilý nástroj remesla, aby vytvorili to, čo je dnes dokonalým popcornovým trhákom. Je preto škoda, že mimo vizuálnej extravagancie je film taký plytký, ako nakoniec skončí aj táto recenzia. Niet pochýb o tom, že je to pastva pre oči a uši, drobné detaily sú úžasné a farby doslova vyskakujú z každého záberu. Ale v snahe vytvoriť takú nádheru zabudli vložiť do scenára akúkoľvek hĺbku. Je to jednoduchosť deja. A aj jeho posolstvá, keď Cameron samoľúbo káže svoju kázeň z kazateľnice, pôsobia dnes otrepane. Naozaj potrebujeme ďalšie buchnutie po hlave o eko-invázii? Alebo strohú pripomienku americkej infiltrácie do nejakej krajiny, kde sú motívy prinajlepšom podozrivé? Nie, naozaj nepotrebujeme, však? Ešte horšie sú niektoré dialógy, ktoré by úprimne mohli pochádzať z nejakého stretnutia na ihrisku, kde sa deti hrajú na naháňačku alebo… […]

Opätovné sledovanie Avatara mi potvrdilo moju lásku k Pandore. Vynikajúce budovanie sveta Jamesa Camerona, nezabudnuteľná hudba Jamesa Hornera a dychberúce, inovatívne vizuálne efekty, ktoré dopĺňajú úžasné rozprávanie príbehu. Ako si ľudia môžu nepamätať tieto postavy?! Som nesmierne nadšený zo zajtrajšieho IMAX premietania filmu Avatar: Cesta vody!