Dosť neoriginálne, hoci vďaka hereckému obsadeniu je to sympatickejšie, než by inak bolo. „Yes Day“ je presne to, čo sľubuje, a nebudete šokovaní, keď zistíte, aký je dej. Odohráva sa tým najpredvídateľnejším možným spôsobom, dokonca aj tie srdečné momenty sú občas trochu príliš presladené. Napriek tomu sa tam nájde niekoľko celkom slušných častí. Jennifer Garner (Allison) a Édgar Ramírez (Carlos) spolu fungujú celkom dobre, hoci Garner určite vyčnieva viac. Jenna Ortega (Katie) si vo svojej úlohe vedie dobre, pričom nie je príliš odlišná od tej, ktorú stvárnila Isabela Merced vo filme „Instant Family“ – ako v skutočnosti aj celý tento film. Ako by ste mohli čakať, určité podobnosti má aj film „Yes Man“ s Jimom Carreym. Ak by to niekoho zaujímalo, oba tieto filmy sú oveľa lepšie. Nie je to film, ku ktorému sa budem vracať, ale viem si predstaviť, že najmä rodiny by sa pri ňom mohli dobre zabaviť. Samozrejme, každému podľa jeho gusta.

Kdysi dávno sa Allison (Jennifer Garner) a Carlos Torres (Édgar Ramírez) vzali z pochybného dôvodu, že obaja mali zlozvyk hovoriť na všetko „áno“ (čo predpokladám znamená, že ich o ruku nikto iný nepožiadal, kým sa nestretli). Po tom, čo sa im narodili tri deti, ktorým pravidelne hovoria „nie“, urobili obrat o 180 stupňov. To je neoddeliteľnou súčasťou povinností každého zodpovedného rodiča; ak však máme veriť tým spratkom, ktorých má za deti, Allison je len o niečo menej zlá než Norma Batesová alebo Joan Crawfordová v snímke Najdrahšia mamička. Zamestnanec školy a otec šiestich detí poradí Carlosovi a Allison, aby si dopriali „Deň áno“, počas ktorého rodičia vyhovejú všetkým želaniam svojich detí, pokiaľ to nie je nič nezákonné alebo nebezpečné. Allisonina počiatočná reakcia je neveriacky smiech, a právom; je to neuveriteľne hlúpy nápad, a to nielen ako metóda výchovy (čo samozrejme nezastavuje ľudí v tom, aby ju praktizovali v skutočnom živote; napr. samotná Garner), ale aj ako filmový námet – v najlepšom prípade je to materiál pre sitkom (v skutočnosti Nickelodeon v seriáli Victorious použil rovnakú premisu asi pred ôsmimi rokmi). Napriek tomu na to napokon očividne povie áno, rovnako ako na niekoľko ďalších vecí; inak by žiadny film nebol (kiežby sme mali také šťastie). Keď to všetko zvážime, existujú len dva druhy ľudí, ktorí hovoria na všetko áno: pochlebovači a idioti, a niečo mi hovorí, že oba tieto druhy boli zapojené do tvorby filmu Deň áno.