Je skutočne povzbudivé vidieť, ako veľmi pokročila LGBTQ+ kinematografia za posledných 30 rokov. Keď bol tento žáner nový, väčšina jeho diel spadala do obmedzenej hŕstky dejových línií, ktoré boli síce v tej dobe prelomové, no odvtedy ich prekonalo množstvo iných diel, ktoré sa posunuli za hranice základov. A práve preto je celovečerný debut scenáristky a režisérky Hayley Kiyoko takým veľkým sklamaním. Film je pomerne neinšpiratívnym návratom do minulosti, typickejším pre snímky vydané v tomto žánri v 80. rokoch, kvôli čomu pôsobí materiál v porovnaní so súčasnou tvorbou dosť zastaralo. Hoci sa tento príbeh odohráva v malom meste v prvej dekáde nového milénia – v prostredí, ktoré bolo v tom čase o niečo menej progresívne ako iné a v porovnaní s dneškom určite oveľa viac – napriek tomu pôsobí ako niečo, čo má bližšie k LGBTQ+ filmom z rokov predtým. A čo je horšie, vracia sa k množstvu otrepaných dejových prvkov a klišé, vďaka čomu tento príbeh mladej lesbickej lásky vyzerá hrozne staromódne. S rizikom, že prezradím dej, film nasleduje ošúchanú formulu väčšiny milostných príbehov, hoci s dievčenskou obmenou: dievča stretne dievča, dievča získa dievča, dievča stratí dievča, dievča sa snaží získať dievča späť. V dôsledku toho je ťažké považovať ho za akokoľvek originálny, pútavý alebo odlišný. Nepomáha ani to, že scenár je zaťažený povrchnými dialógmi, nekonečnými montážami záberov na mraky a zábermi z bicyklovania. […]