CELÁ RECENZIA BEZ SPOILEROV @ https://fandomwire.com/napoleon-review-a-dispassionate-hollow-spectacle/ „Napoleon prispieva k znepokojujúcemu trendu v kinematografii, keď premieňa významné historické naratívy na prázdne veľkolepé predstavenia poháňané čisto vizuálnou zábavou. Napriek presvedčivým hereckým výkonom a vizuálne ohromujúcim bojovým scénam sa Ridleymu Scottovi nedarí udržať šokujúco nekonzistentný tón, čo vedie k náhlym prechodom medzi vážnou drámou a spontánnou komédiou. Chladný prístup k miliónom ľudí, ktorí trpeli v dôsledku Napoleonových činov, svedčí o rozporuplných posolstvách filmu, ktorý končí nejasným pocitom o postavení svojho protagonistu. Príliš veľká tvorivá licencia vedie k absurdným historickým nepresnostiam, vrátane otáznej absencie francúzskych prízvukov a hercov. Napriek efektívnemu tempu pôsobí 157-minútová stopáž prekvapivo uponáhľane, ale neverím, že povestný štvorhodinový zostrih vyrieši toľko zásadných problémov…“ Hodnotenie: C-

Myslím si, že toto je jeden z tých filmov, podobne ako jeho epos „Kráľovstvo nebeské“ (2005), ktorý Sir Ridley Scott vytvoril pre fanúšikov veľkolepej historickej kinematografie, nie pre historikov. V skutočnosti je dosť možné, že čím menej o danej téme viete, tým viac si tento film užijete. Začíname zánikom Márie Antoinetty a vidíme Napoleona Bonaparta (Joaquin Phoenix), ako sa pozerá z kričiaceho davu. Je to pomerne mladší dôstojník, ale ambiciózny, ktorému sa podarí predať plán na oslobodenie mesta Toulon okupovaného Britmi svojmu šéfovi Barrasovi (Tahar Rahim). Tento úspech ho nasmeruje na dráhu, počas ktorej stúpa nahor, zažíva vzplanutia a ochladnutia lásky s charizmatickou Jozefínou (Vanessa Kirby) a prejavuje svoju zdrvujúcu túžbu po nadvláde nad Európou. Rozprávanie jasne a pestrým, živým spôsobom ilustruje vrtkavosť dynastickej politiky, dôveru a zradu, lásku, žiadostivosť a kričiacu pokrytectvo. Phoenixa som v tejto úlohe nemiloval, ale možno preto, že Rod Steiger bol vo filme „Waterloo“ (1970) taký presvedčivý, že miestami pôsobil trochu ako imitátor. Napriek tomu však do úlohy vkladá srdce a dušu a čoraz toxickejšia dynamika s Kirbyovou sa po celý čas úspešne drží na správnej strane melodrámy. Opäť, rovnako ako pri príbehu Sira Ridleyho o Jeruzaleme spred osemnástich rokov, sa mu podarilo vytvoriť niekoľko veľkolepých bojových scén a kamera dobre zachytáva nepriateľské prostredie – ľudské aj prírodné –, ktorému vojaci čelili počas budovania jeho impéria. […]